Ako je to s Božím menom?
Výrazy pre Božie meno v Genezis 1 a 2: protirečenie?
Autor: Russell Grigg
V biblických časoch malo meno človeka hlboký význam a bolo často výrazom jeho alebo jej pôvodu, charakteru alebo osudu. V Biblii je veľa výrazov pre Boha, všetky majú špeciálny význam alebo zmysel. Dokonca prvá kniha, Genezis, používa rôzne termíny, ako uvidíme, z veľmi dobrých dôvodov.
Elohim
V Genezis kap. 1 Mojžiš používa pre Boha výraz Elohim. Tento je plurál od El, čo korešponduje s výrazom Boh v slovenčine, theos v gréčtine a deus v latinčine. Elohim znamená „silný“ a zdôrazňuje úžasnú všemohúcnosť a silu Boha, ktorý je Stvoriteľ a Vládca nad celou prírodou a vesmírom.
Toto hebrejské slovo Elohim v množnom čísle doslovne znamená dva/ja alebo viac, no aj tak neznačí „Na počiatku bohovia stvorili...“, pretože je to tu použité (a viac než 2000-krát v celom Starom Zákone) so slovesom v jednotnom čísle (alebo prídavným menom). Nie je to ani plurál majestátu, takzvané „kráľovské my“, aj keď význam zahŕňa, že Boh je zvrchovaný Vládca nad všetkým. Použitie výrazu Elohim skôr hovorí, že v súvislosti s Bohom je „niečo plurálne“.
Elohim je titul vznešený a teda sa hodí na Mojžišovo vyjadrenie, ktoré použil na záznam Božieho tvorenia celého vesmíru a všetkých žijúcich stvorení zahŕňajúc ľudí. Moc Boha je ešte viac očividná, keď si premýšľame nad neskutočne rozsiahlou kapacitou univerza, ako aj ohromnými komplexitami života na Zemi, v krátkom časovom úseku šiestich dní, aká by bola, keby použil dlhý- miliardy rokov dlhý proces. Tak podobne aj s Jeho dobrotou, ktorá by bola podkopaná, keby Boh trestal smrťou už pred hriechom, alebo dokonca tvoril skrze smrť. Smrť je „posledný nepriateľ“ (1 Korinťanom 15:26, Zjavenie 20:14) a základom evolučných dlhých období.
Skláňame sa v obdive a svätej bázni nad tým, čo Elohim vykonal.
Jahve = Jehova
V knihe Genezis kap.2 od verša 4 ďalej Mojžiš pridáva hebrejský výraz Jahve. Jahve je často prepisované ako Jehova, a v našich prekladoch Sv. Písma je zvyčajne prekladané ako Hospodin, Boh (Pán, Boh).
Jahve je skutočne osobné meno živého Boha. Bolo odhalené Mojžišovi v situácii pri horiacim kríkom (Exodus 3:13-15). Znamená „SOM, KTORÝ SOM“, čiže „Samoexistujúci“. Hovorí nám, že Elohim existuje permanentne a oznamuje vernosť a nemennosť Toho, ktorý je vždy pravdivý vo Svojom Slove, a je rovnaký včera, dnes a naveky. Je to meno, ktoré Boh súcitu, milosti a zľutovania používa vo Svojom zmluvnom vzťahu so Svojim vyvoleným ľudom ako ich ochranca a objekt ich úcty, ako aj v osobnom vzťahu s ľudom, obzvlášť veriacimi; ale aj s oponentmi, ako bol faraón, ako ich sudca (Exodus 7:16 a ďalej).
Genezis 2
Prečo Mojžiš použil odlišný výraz pre Pána v Genezis 2? Znamená to, že existujú dva rôzne (a protirečiace si) záznamy Stvorenia v Genezis 1 a 2?
Odpoveď: V Genezis kap. 2 Mojžiš opisuje veľmi blízky a osobný vzťah s prvým ľudským párom, Adamom a Evou. Toto vyžaduje použitie Božieho mena, Jahve. Jahve je spojené s Elohim zakaždým, keď je použité v Gen 2, ako Jahve Elohim, a prekladá sa Pán, Boh (resp. Hospodin, Boh). Hovorí nám, že Elohim, Zvrchovaný Stvoriteľ, je Jahve, ten, kto „ je detailne zameraný udržiavať osobný vzťah s tými, ktorí s ním budú kráčať a rozprávať sa“.
Dávajúc nám fakty o stvorení človeka na šiesty deň, ako poslednú zo série udalostí v kapitole 1, nám Mojžiš teraz podáva detaily z kap. 2.
Verše Gen 2:4-14 sú zamerané na človeka a záhradu Eden, kde mal žiť. Verš 7 opisuje, ako Boh vytvoril Adama z prachu Zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Verše 8-14 nám hovoria o tom, aký bol Eden so všetkými jeho rozličnými druhmi stromov popri rieke, ktorá sa tam vinula. Potom verše 15-17 zaznamenávajú Jahveho a Adamovu osobnú interakciu a komunikáciu, v ktorej Jahve dáva na zodpovednosť Adamovi starostlivosť o záhradu hovoriac mu, že má slobodu jesť z akéhokoľvek stromu okrem Stromu poznania dobra a zla. Gen 2:18-20 ďalej vraví, že medzi zvieratami, ktoré Boh stvoril a Adam potom pomenoval, nebola pre Adama žiadna vhodná partnerka. Gen 2:21-24 opisuje, ako sa Jahve osobne staral o Adama dajúc mu ženu, sformovanú z časti, ktorá bola najbližšie k jeho srdcu, a tak zakladajúc inštitúciu manželstva.
Kritici, ktorí sa snažia z Genezis kap. 2 vytvoriť druhú a protirečiacu verziu kapitoly 1 zlyhávajú v pochopení toho, čo si jednoducho Mojžiš želal vyjadriť. Nespomenutie slnka, mesiaca, hviezd, oceánu alebo morí v kapitole 2 prosto ukazuje, že Mojžiš nemal v úmysle napísať ďalší záznam o stvorení.
Niektorí pokladajú Gen 2:19 za chybu, pretože spomína poľné zvieratá pred vtákmi a toto je rozdielne poradie ako v Gen 1. Znovu, táto pasáž nie je myslená ako ďalší záznam ich stvorenia.
Výsada mena
Mená mali v antických časoch dôležitý význam. Egypťania pripisovali menu špeciálnu duchovnú hodnotu. Z rešpektu pred svojimi bohmi často do vlastného mena zakomponovali meno boha, ako napr. Tutankhamen (žijúci obraz Amena).
Mužské alebo ženské zakončenia boli často používané pri personalizácii mena dieťaťa, no kráľovské mená toto neobsahovali. Niekedy sa používali prezývky, ako dnes napr. ryšavka pre niekoho s červenými vlasmi. Takisto meno Amenhotep bolo často skrátené na Ameny.
Hebrejské mená takisto niesli veľký význam, napríklad Ježiš (Jozue v Starom zákone) znamená „Boh zachraňuje“. Akt pomenúvavania bol aj o uplatnení autority. 2. Kniha Kráľov 23:34 píše o tom, ako egyptský faraón Neco spravil z Eliakima („El povyšuje“) bábkového kráľa Judska a premenoval ho na Jehojakim („Jahve povyšuje“) pravdepodobne, aby ukázal svoju autoritu nad ním.
Adamovi bolo dané za úlohu pomenovať všetky zvieratá. Jakobovi bolo jeho meno zmenené na Izrael anjelom, s ktorým zápasil, a Abram bolo zas predošlé meno Abraháma. Mená od Boha predstavujú jeho charakteristiky spôsobom, ktorému môžeme rozumieť. Takýto význam mien sa z modernej spoločnosti vytratil celkom úplne. Dať meno dieťatku dnes skôr závisí od sympatie pre nejakú známu osobnosť, než od duchovnej výpovede.
„Zemská zver“ nie je spomenutá, a použitie predminulého času „bol utvoril“ v Gen 2:8 a 19 v niektorých prekladoch Biblie (čo hebrejčina dovoľuje) efektívne odpovedá na kriticizmus poriadku udalostí v Gen 2 v porovnaní s Gen 1. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie tohto poradia je, že Boh tak priviedol zvieratá k Adamovi na pomenovanie.
Čo s rozličnými autormi?
Ďalší kritici tvrdia, že slová Elohim a Jahve indikujú dvoch rôznych autorov, (E) a (J), ktorí žili dávno po Mojžišovej dobe. Toto je aj časť dokumentu alebo hypotézy JEDP, ktorá postuluje, že Pentateuch bol napísaný viacerými anonymnými autormi, ktorí mali žiť až do 900 rokov po Mojžišovi. Popredný predstaviteľ tejto teórie bol Julius Wellhausen (1844-1918), ktorý tvrdil, že koncept „jedného Boha“ nebol zjavený Mojžišovi, ale sa vyvinul z polyteizmu, animizmu, uctievania predkov atď. Preto tá potreba nájsť alebo vymyslieť neskorších autorov, než bol Mojžiš.
Avšak tento pohľad je kompletne falošný. História, tak hebrejská ako aj svetská, nevie nič o týchto údajných autoroch- ani ich mená a ani ich ďalšie práce. Ak by takýto postup myslenia bol použitý pri obrane akejkoľvek inej starovekej knihy, bol by na súde vysmiaty.
My môžeme dôverovať Slovu Jahveho, Boha Stvoriteľa, ktorý vždy bol, je a vždy bude. Biblický pohľad na svet v Genezis nám podáva reálny opis začiatku- vesmíru, zeme a ľudstva.
Vyskytuje sa Trojica v Genezis 1?
Použitie Elohim (mn. číslo od El= Boh) v Genezis 1 poukazuje,že o osobe Boha je niečo plurálne. A používanie slovies v jedn. čísle s Elohim (bara= stvoril, amar= povedal, raah= videl, atď.) cez celú kap. 1 knihy Genezis naznačuje unipluralitu Boha; t.j. Boh je jeden, no zároveň je tu viac osôb.
Gen 1:2 hovorí: a Duch Boží sa oživujúci vznášal nad vodami.
Stvorenie je opísané ako výsledok toho, že Boh prehovoril, t.j. Jeho Slova. V Novom zákone nám je povedané, že jedno z mien Pána Ježiša Krista je „Slovo“ (Jn 1:1-14), a že Boh všetko stvoril skrze Neho. Teda v prvej kapitole Biblie máme prvý záznam Trojice, ktorý je pre nás rozlúštený v oveľa väčšom detaile vo zvyšku Biblie.
Mali by sme sa vyvarovať používania takých pasáží Písma ako „dôkazov“, ktoré na to nie sú zamýšľané. Avšak zvyšok Biblie, hlavne Nový zákon, nám odhaľuje doktrínu Trojice (Mt 3:16-17). Môžeme sa pozrieť späť do Genezis a vidieť, že termíny a slová, ktoré Mojžiš použil v božskej inšpirácii nie sú nezlučiteľné s neskorším zjavením, ale sú práve predzvesťou neskoršieho učenia o Trojici.