Jonášove svedectvo Bohu Stvoriteľovi
Autor: Lita Cosner
Jonášov príbeh sa často redukuje len na časť, kedy bol tri dni v bruchu „veľkej ryby“. Táto správa (pravdepodobne napísaná samotným Jonášom) je však oveľa bohatšia ako iba tento jeden detail. Je ironické, že keď Jonáš utiekol v snahe vyhnúť sa rozprávaniu pohanom o blížiacom sa Božom súde, nakoniec bol svedkom nielen Ninive, mestu, do ktorého bol pôvodne poslaný, ale aj námorníkom, s ktorými sa stretol pri úteku.
Jahve, Boh neba
O väčšine božstiev v starovekom svete sa myslelo, že sú regionálne—moc mali iba na svojom predpísanom území. Avšak hneď v úvode knihy máme náznaky, že Boh sa neobmedzuje iba na hranice Izraela. Najprv je Jonáš vyslaný do Ninive, aby ho varoval pred Božím súdom (Jonáš 1:2), čo naznačuje, že Boh je schopný konať mimo určitého územia. A keď Jonáš uteká opačným smerom (1:3), Boh je schopný konať aj tam.
Keď Boh poslal búrku na more, na miesto, kde bol Jonášov čln, každý z námorníkov bezvýsledne zvolal na svojho boha (1:5). Jonáš natoľko nevnímal ich nebezpečenstvo, že skutočne spal na lodi (1:5). Keď zistili, že na loď prišla búrka kvôli nemu, požiadali ho, aby to vysvetlil (1:7-8).Jonáš vysvetlil, že je Hebrej—to pôvodne znamenalo potomka Ebera, ale v tejto dobe sa už dlho používal na identifikáciu potomkov Abraháma, Izáka a Jakuba (1:9). Vysvetlil, že sa bojí Jahveho, Boha nebies. Jeho neposlušnosť však nepreukázala náležitý strach z Pána, ktorý velil Izraelu.
Jonáš ďalej označil Jahveho za Boha, ktorý stvoril more a suchú zem. V starovekom svete, kde bolo veľa bohov, sa Boh často odlišoval od falošných bohov tým, že sa identifikoval ako Stvoriteľ na rozdiel od bohov, ktorí nedokázali nič stvoriť.
odpoveď námorníkov
Zatiaľ čo Jonáš tvrdil, že sa bojí Boha, boli to námorníci, ktorí s hrôzou zareagovali, keď si uvedomili, že Jonáš sa búri proti Stvoriteľovi, ktorý na nich poslal búrku. Jonáš im povedal, že búrka prestane, ak ho námorníci hodia do mora. Námorníci sa najskôr pokúsili veslovať späť na suchú zem, ale bezvýsledne. Pravdepodobne vedeli, že vražda je v rozpore s Božím zákonom, a chceli, ak je to možné, ušetriť Jonášov život. Ale keď bolo zjavné, že nič iné búrku neutíši, modlili sa k Bohu, aby ich nesúdil za Jonášovu (zdanlivú) smrť, pretože sa to v skutočnosti stalo vlastnou rukou Jahveho. Keď námorníci videli, že sa búrka okamžite rozplynula, bolo to potvrdenie božského pôvodu búrky. Výsledkom bolo, že sa „nesmierne báli Pána“ a priniesli obetu a zložili sľuby Stvoriteľovi, Bohu Hebrejov.
odpoveď Ninive
Keď Jonáš konečne poslúchol Boha a odovzdal Jeho správu Ninive, ich odpoveď presiahla všetko, v čo by si moderný evanjelista trúfal dúfať. Toto notoricky známe nemorálne mesto, nepriateľ starovekého Izraela, činilo pokánie pôstom, vrecovinou a popolom, od kráľa až po ľud, zahŕňajúc dokonca aj dobytok do tohto prejavu pokánia. Boh mestu odpustil a v tom čase ho nezničil.
Radi by sme si mysleli, že by každého potešilo, že jeho kázanie bolo prijaté tak vážne. Jonáš však zúril. To boli nepriatelia Izraela; boli nemorálni a krutí. Ako im Boh mohol len tak odpustiť? Jonáš odhalil, že toto bolo v prvom rade dôvodom jeho neposlušnosti—vedel, že Boh je milosrdný a odpúšťajúci, a nechcel, aby Boh odpustil Ninive.
Božia odpoveď bola lekciou. Spôsobil, že rastlina rástla, aby dala Jonášovi tieň, keď sedel v nádeji, že dôjde nakoniec k zničeniu Ninive. Potom spôsobil, že ju hlodal červ, tak, že zahynula. Keď sa Jonáš bezdôvodne hneval na to, ako rastlina chradne, Boh porovnal Jonášovu ľútosť nad touto rastlinou s Jeho ľútosťou nad nesmierne väčšou stratou, ktorú by spôsobilo zničenie Ninive : „viac ako 120 000 osôb, ktoré nepoznajú svoju pravú ruku od ľavej a veľa dobytka“ (4:11).
Ježiš Stvoriteľ
Mnoho Ježišových zázrakov zvlášť objasňuje, že je viac ako obyčajný rabín. Upokojenie búrky je zaznamenané v troch zo štyroch evanjelií (Matúš 8:23-27; Marek 4:35-41; Lukáš 8:22-25). Je niekoľko pozoruhodných detailov, ktoré pripomínajú Jonáša. Po prvé, zatiaľ čo učeníci bojujú o život v búrke, Ježiš, rovnako ako Jonáš, spí. Búrka Ho nezobudí; učeníci Ho musia zobudiť. Keď Ježiš pokarhá búrku, pokoj je taký okamžitý, ako keď bol Jonáš hodený cez palubu, a reakcia učeníkov, podobne ako námorníkov za Jonášových čias, bola veľká bázeň a úžas.
Rovnaká otázka uzatvára každú správu z evanjelia o udalosti: „Kto je to potom, že rozkazuje vetrom a vode a poslúchajú ho?“ (Lukáš 8:25). Samozrejme, odpoveď je, že Ježiš je Syn Boží, prostredníctvom ktorého Otec stvoril všetko, čo bolo stvorené (Ján 1:3).
Syn Boží potvrdil, že Jonáš bol skutočne v bruchu obrovského morského tvora a že Ninive činilo pokánie (Matúš 12:39–41, Lukáš 11:29–32). Naviac, použil túto skutočnú históriu ako znamenia smerujúce k sebe.
Naša odpoveď Bohu STvoriteľovi
Koniec Jonáša sa zdá byť nevyriešený: Božia otázka, „Nemal by som sa zľutovať nad Ninive?“ je nezodpovedaná, konfrontujúca každého z nás. Dnes je veľa ľudí, ktorí ešte stále musia počuť evanjelium, a ako bolo Jonášovi nariadené ísť, dostali sme tiež príkaz, aby sme evanjelium šírili do celého sveta. Ak súhlasíme, že Boh mal mať zľutovanie nad Ninive, náš súcit s nespasenými by nás mal podnietiť k poslušnosti Veľkému povereniu!
Zdroj:
Creation Magazine 01/2021