Rúhanie s názvom omša
Autor: John MacArthur
Autor listu Hebrejom píše neodškriepiteľne jasne o singulárnom charaktere Kristovej obete.
“Lebo Kristus nevošiel do svätyne, učinenej rukou, protiobrazu to pravej, ale do samého neba ukázať sa teraz tvári Božej za nás. Ani nie, aby sa často obetoval, ako čo najvyšší kňaz každý rok vchádza do svätyne s cudzou krvou keďže by bol musel mnoho ráz trpieť od založenia sveta. Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou. A jako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd, tak i Kristus, raz obetovaný tým cieľom, aby vyniesol hriechy mnohých na kríž, po druhé sa ukáže bez hriechu tým, ktorí ho očakávajú, na spasenie.” Hebr 9:24-28
Písmo neustupuje na finálnosti Kristovej obete za nás. Prišiel na tento svet, aby vykonal jednorázovú obetu za hriech, ktorá sa nikdy neopakovala. Táto bola v kontraste s Mojžišovou zmluvou, ktorá vyžadovala systém neustáleho obetovania. No nijaká zo starozákonných obetí nemohla v skutočnosti uzmieriť hriechy. Mohli slúžiť len ako pripomienka toho, čo pre ľudí vykonal Boh a ako predzvesť Kristovej finálnej obeti, ktorá by zdolala hriech.
V praktizovaní omše rímskokatolícka cirkev zaviedla nebiblický systém opakovaných obetí rúhajúc sa tak Kristovi a prevracajúc Jeho dielo na kríži.
Aká dôležitá je pre katolicizmus omša (a na nej prebiehajúca eucharistia, pozn. prekl.)? Katechizmus katolíckej cirkvi na ňu odkazuje ako na “prameň a vrchol kresťanského života” (p. KKC 1324). Je to teda pôvod a vrchol katolíckej viery. Omša nie je nejakou okrajovou záležitosťou- je to srdce a duša celého systému.
Vo svojej knihe ‘Viera miliónov’ John O´Brien, katolícky kňaz, vysvetľuje procedúru omše.
Keď kňaz vyslovuje ohromné slová konsekrácie, siaha hore do nebies, prináša Krista dole z Jeho trónu a pokladá ho na náš oltár, aby bol znova prinesený ako obeť za hriechy človeka. Je to moc väčšia než tá monarchov a panovníkov; väčšia než všetka moc svätých a anjelov, väčšia než tá serafínov a cherubínov. Je dokonca väčšia než sila Panny Márie. Kým požehnaná Panna bola ľudským sprostredkovateľom, cez ktorého sa Kristus raz vtelil na zem, kňaz prináša Krista dolu z nebies a podáva Ho prítomného na našom oltári ako večnú Obetu za hriechy človeka- nie raz, ale tisíc ráz! Kňaz prehovorí a hľa! Kristus, večný a všemohúci Boh, skláňa hlavu v pokornej poslušnosti voči kňazovmu rozkazu.
Jednoducho povedané, katolícka cirkev nepustí Krista dole z kríža. Na omši je substancia chleba a vína údajne premenená na ozajstné telo a krv Ježiša, podávajúc Ho ako opakovanú, neúplnú obetu za hriechy. Nie je Pán a Spasiteľ- On je večná Obeta, trvalo pripútaná na oltár mocou kňaza, viditeľne a všadeprítomne symbolizovaná v rímskokatolíckom kríži.
Toto je priame zamietnutie Pavlovho učenia v Rim 6:8-10: “Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že budeme s ním aj spolu žiť 9 vediac, že Kristus vstanúc z mŕtvych už viacej nezomiera; smrť viacej nepanuje nad ním. 10 Lebo čo zomrel, hriechu zomrel raz navždy, a čo žije, žije Bohu.”
Popieraním jednorázovej obety Krista katolicizmus napĺňa svoje neligitímne kňazstvo nepravou mocou a autoritou zotročujúc tak svojich nasledovateľov opakujúcemu sa systému neefektívnych, bezbožných obetných darov za hriech. Je to v podstate pohanstvo pokropené kresťanskou terminológiou postačujúcou na zvedenie a oklamanie duší, presviedčajúci ich, že Kristova smrť na kríži nestačila na dosiahnutie ich spasenia. V skutku, omša maže pravý význam kríža.
V knihe ‘Svetlo zo starých čias’ J. C. Ryle vysvetlil teologické a duchovné následky- a nedokonalosti- katolíckej omše.
Čokoľvek si kto myslí alebo hovorí, rímske učenie o skutočnej prítomnosti, ak nasledované do právoplatných dôsledkov, robí bezvýznamnou každú základnú doktrínu evanjelia a poškodzuje a zasahuje do celého systému Kristovej pravdy. Predstav si na moment, že Večera Pánova je obeta a nie pripomienka- že zakaždým, čo sú vyslovené slová konsekrácie skutočné telo a krv Krista sú prítomné na oltári v podobe chleba a vína- že každý, kto požíva ten posvätený chlieb a pije posvätené víno naozaj je a pije skutočné telo a krv Ježiša Krista- predstav si na chvíľu toto všetko, a potom vidz, aké závažné následky vyplývajú z týchto predpokladov. Maríš požehnané učenie Kristovho dokončeného diela, keď zomrel na kríži. Obeta, ktorá potrebuje byť opakovaná nie je dokonalá a kompletná. Maríš kňazský úrad Krista. Ak sú kňazi, ktorí môžu priniesť akceptovateľnú obetu Bohu okrem Neho, najvyšší Veľkňaz je obratý o Jeho slávu. Maríš doktrínu Písem kresťanskej služby. Vyvyšuješ hriešnych ľudí do pozície prostredníkov medzi Bohom a človekom. Dávaš sviatostným elementom chleba a vína úctu a česť, akú nikdy nemali obdržať, a produkuješ modlárstvo, nad ktorým sú verní kresťania zhrození. Nakoniec, ničíš pravú doktrínu Kristovej ľudskej prirodzenosti. Ak telo narodené z panny Márie môže byť na viacerých miestach naraz, nie je ako naše telo, a Ježiš nebol “druhý Adam” v zmysle našej podstaty.
Zjednodušene, omša nemá nič spoločné s kresťanským evanjeliom, nič spoločné s kresťanským životom a nič spoločné s kresťanskou cirkvou. Odmieta pravú, biblickú podstatu Boha, Krista, hriechu, spasenia, zmierenia za hriechy a odpustenia. Okráda kríž o jeho význam a nahrádza ho povrchným, na človeka zameraným modlárstvom. Je to lož, podvod a zatracujúci výmysel, ktorý zotročuje srdcia a ženie ľudí do pekla.