12. ktoré knihy boli inšpirované?
A ako ich Cirkev rozpoznala?
Starý a aj Nový Zákon boli zložené bez zaradenia istých dokumentov, ktoré sa do Písma nedostali. Je ale dôležité poukázať, že to neboli ľudia, kto určil, či určitá kniha je alebo nie je časťou Písma- knihami Písma sú tie, ktoré sám Boh inšpiroval a teda majú autoritu, ktorú im dáva božská inšpirácia. Takže v skutočnosti otázka neznie: “Ako sa cirkev rozhodla, ktoré knihy použiť?”, ale “Ako cirkev rozlíšila inšpirované knihy od tých, ktoré boli užitočné, ale nie inšpirované?”. A ako uvidíme, raná cirkev už od začiatku v praxi používala tieto inšpirované knihy (boli tiež bližšie k času, kedy väčšina z nich bola napísaná).
Oba Testamenty vylúčili neskoršie knihy, ktoré boli pokladané za neinšpirované. No Biblia niekedy zmieňuje tieto vedľajšie knihy. Napríklad Starý Zákon odkazuje na Knihu Spravodlivého, Knihu bojov Hospodina a iné, ktoré nie sú súčasťou kánona. Musíme chápať, že akákoľvek kniha môže obsahovať nejakú pravdu, a Biblia sa mnoho zaoberá históriou. Teda by sme nemali byť prekvapení, že odkazuje na iné zdroje. Rozdiel je ten, že všetko Písmo je pravdivé.
Sú tu taktiež “starozákonné apokryfy”, ktoré zahŕňajú 1-4 knihu Machabejcov, knihu Judita, Ezdráš a ďalšie, ktoré sa nedostali do kánona. Tiež aj knihy ako Hermasov pastier, Didaché, Šalamúnove ódy, ktoré boli napísané po uzavretí novozákonného kánonu v čase, keď bola dokončená posledná kniha Písma, Zjavenie apoštola Jána. Aj keď niektoré z nich boli používané v ranej cirkvi, nikdy neboli pokladané za Písmo. Tak ako teda rozlíšili knihy, ktoré boli inšpirované Bohom od tých, ktoré, odhliadnuc od toho, aké boli užitočné, nemali taký istý level autority?
V Starom Zákone Boh hovoril skrze prorokov, a keď oni niečo zapísali, bolo to promptne akceptované ako Písmo, pretože to bolo rozpoznané ako slovo od Boha. Jeden zo znakov skutočného Božieho proroka bol, že musel mať vždy 100% pravdu, keď hlásal Božie slovo. Používajúc toto ako štandard si môžeme predstaviť, že bolo ľahké rozoznať skutočných a falošných prorokov, keďže jedine Boh môže naozaj predpovedať budúcnosť.
Mojžiš bol prvý autor/prorok, a 5 kníh, ktoré napísal- Tóra alebo Pentateuch (Mojžišov zákon) boli prvé kánonické knihy. Samozrejme, kniha Genezis obsahuje záznamy historických udalostí, ktoré sa odohrali pred tým, ako sa Mojžiš narodil. Vzhľadom na vynikajúcu tendenciu zachovania Božieho Slova počas celej histórie je pravdepodobné, že Mojžiš mal prístup k patriarchálnym záznamom celkom možne zachovaným na hlinených tabuľkách, ktoré boli po generácie odovzdávané z otca na syna po línii Adam-Set-Noe-Sem-Abrahám-Izák-Jakub, atď.
A keď boli výroky proroka zapísané, zvyčajne ním samým, a následne oznámené ľudu, ale niekedy za pomoci pisára, toto bolo takisto považované za kánonické. Toto sformovalo druhú skupinu Písem známu ako Proroci. Tretia skupina sú Vyučujúce knihy a tu sa nachádzajú okrem iného Žalmy, Pieseň Šalamúnova, Ester alebo Príslovia, ktoré neboli jasne prorocké, no sú napriek tomu inšpirované. Sú takí, ktorí tvrdia, že táto skupina nebola upevnená až do hypotetického židovského koncilu v Jamnii v neskorom 1. storočí, no rímsko-židovský historik z 1. st. Jozefus odkazuje na Písma pozostávajúce z 22 kníh už predtým. Rozdelenia kníh boli odlišné, no zbierka kníh sa perfektne zhoduje s našim Starým Zákonom, a to dekády pred údajnou Jamniou, indikujúc, že ak aj kánon nebol kodifikovaný židovským zriadením ako celkom, bol rozpoznaný učenými a informovanými Židmi.
Novozákonné knihy boli napísané vo veľmi krátkom časovom úseku- Kristus bol ukrižovaný okolo r. 30, prvé Pavlove listy boli napísané v r. 40 a posledné- Evanjelium podľa Jána a Zjavenie boli napísané najneskôr v skorých 90-tych (a je dosť možné, že už v rokoch 70-tych). Toto kladie celý kánon do obdobia života apoštolov, a teda do rámca jedného storočia po Ježišovom živote, službe, smrti a zmŕtvychvstaní.
Niektoré knihy boli akceptované ako časť novozákonného kánonu ešte za života autorov. Štyri evanjeliá, ktoré zachytávali pozemskú službu Pána Ježiša (Matúš, Marek, Lukáš, Ján) sa dostali do obehu už v krátkej dobe ako tzv. “mini-kánon”, a úplnosť ich svedectva života Krista bola rozoznaná naznačujúc tak, že táto časť kánona bola uzavretá v cirkevnej histórii skoro. Listy apoštola Pavla sformovali ďalší “mini-kánon” a existujú dôkazy, že boli taktiež v obehu pred tým, ako bol zložený zvyšok NZ. Ďalšie spisy od apoštolov (Matúš, Petrove a Jánove listy) mali automaticky apoštolskú autoritu.
Aj keď bol kánon uzavretý napísaním poslednej inšpirovanej knihy NZ (Zjavenie) blízko konca 1. storočia, cirkvi chvíľu trvalo rozoznať, ktoré knihy boli inšpirované. Bolo tak kvôli niekoľkým dôvodom, z ktorých jeden bolo nesmierne prenasledovanie, ktoré cirkev zažívala v prvých storočiach svojej existencie, čo spravilo cirkuláciu zložitejšou. Väčšina kníh NZ bola rozpoznaná do cca 170 po Kristovi, kedy bol vydaný dokument s názvom Muratoriho kánon. Z tohto dokumentu dnes máme už len jeden fragment, no jeho zámerom bolo potvrdiť určité knihy a objasniť nebiblický status iných.