14. Apokryfy
Prečo sú v katolíckej Biblii?
Ak sa pozriete do Biblie katolíckej cirkvi, všimnete si, že je tam niekoľko extra kníh s názvami ako 1. a 2. kniha Machabejcov, Tobiáš atď. Tieto sú nazývané apokryfy alebo deuterokanonické knihy. Boli zahrnuté v Septuaginte, no narozdiel od ostatných kníh tieto boli pôvodne napísané v gréčtine a nie preložené z hebrejského Starého Zákona. Obsahujú históriu, poéziu a poučnú literatúru z obdobia medzi kompozíciou Starého a Nového Zákona, čo bolo okolo 400 rokov.
V začiatkoch cirkevnej histórie nik nepokladal tieto knihy za súčasť Biblie- nie sú v žiadnom z raných kánonov a cirkevní otcovia ich necitujú ako Písmo. No keď sa protestanti oddelili od katolíckej cirkvi (KC) počas reformácie, jedna z veľkých otázok znela: Má cirkev autoritu nad Písmom (teda- určuje cirkev, čo je Písmo a ako ho vykladať?) alebo má Písmo autoritu nad cirkvou? Tridentský koncil bol prvý katolícky koncil po reformácii. Uskutočnil sa od 15. decembra 1545 do 4. decembra 1563 a bol v niektorých smeroch “protireformáciou”, ktorá napravila určité neprávosti, ktoré sa v tom čase odohrávali v KC, ako napríklad zákaz verejného prístupu k Písmam. No taktiež posilnila niekoľko bodov zo sporu, ktorý zapríčinil odchod reformátorov z KC, a jednou z týchto vecí bolo pridanie deuterokánonických kníh ku kánonu existujúceho Písma. Protestantská cirkev “vyrástla” z reformácie na tom základe, že kánon Písma, teda Slovo Božie bolo finálnou autoritou vo všetkých veciach.
Narozdiel od niektorých kníh pochádzajúcich z éry po NZ, starozákonné apokryfy nie sú heretické a dokonca podávajú užitočné informácie o judaizme z doby medzi dvoma Zmluvami, ktorá trvala zhruba 400 rokov. No apokryfy nie sú bezchybné, nie sú inšpirované, a teda nie sú súčasťou Písma.