3. Tichá vyrovnanosť

"Tichí . . . dedične obdržia zem," povedal Ježiš (Mt 5:5). Toto sú možno najznámejšie a najčastejšie citované slová zo všetkých blahoslavenstiev.

Aký postoj tu Ježiš schvaľuje? Čo je to "tichosť"? Je to nemastná-neslaná, bezchrbtová bojazlivosť? Vôbec nie. Mojžiš takým nebol, a Písmo hovorí, že bol najtichším mužom na svete (Num 12:3). Očividne, tichosť nie je slabosť.

V skutočnosti je tichosť sila pod kontrolou. Táto myšlienka je úzko spojená s výrazom "chudobní v duchu" vo verši 3. Oba výrazy hovoria o pokore. No tichosť je aspekt pokory, ktorý sa prejavuje v miernom, dlho zhovievajúcom a trpezlivom charaktere. Tichosť je často charakterizovaná ako polárny opak hnevlivej osobnosti, a myslím, že to je pravdivý opis.

Zvyknem sa na to pozerať týmto spôsobom: zlomenosť ducha (v. 3) je pokora, ktorá povstáva z vedomosti, že som hriešny. Tichosť je pokora, ktorá povstáva z vedomosti, že Boh je svätý.

Tichá pokora nebola vysoko cenená kultúrou Galilee 1. storočia, keď Ježiš kázal túto kázeň. Rímske mesto Tiberias bolo neďaleko tohto miesta. Bola to destinácia postavená pre pôžitkárske rímske autority, pre ktoré sa tichosť rovnala slabosti.

Na druhej strane, sama galilejská spoločnosť si veľmi necenila tichosť. Galilea bola ohniskom židovskej rebélie proti rímskej nadvláde. Lukáš 13:1 hovorí o tom, ako boli galilejskí horlivci brutálne zabití Ponciom Pilátom pri oltári v Jeruzaleme. Horlivci boli sekta násilných politických povstalcov, ktorí reprezentovali prúd myslenia v galilejskom živote, ktoré pohŕdalo tichosťou tak ako pyšní Rimania.

Okrem toho, židovské náboženstvo tejto éry bolo pod silným vplyvom učenia farizejov. Ich príklad často pestoval pýchu, sebestačnosť, pokryteckú pobožnosť, aroganciu a samospravodlivosť. Všetko toto bolo nezlúčiteľné s ideou tichosti.

Väčšina ľudí v Galilei a Judei očakávali mesiáša, ktorý príde ako dobyvateľský hrdina--vojenský vodca, ktorý zjednotí Izrael proti jeho nepriateľom, odstráni ich a konečne nastolí kráľovstvo Božie na zemi.

No Ježiš bol tichý. Neprišiel "zahubiť ľudské duše, ale spasiť" (Luk 9:56). Keď formálne vošiel do Jeruzalema ako kráľ, nebolo to na žrebcovi vystrojenom do boja. Viezol sa na mláďati osla (Mat 21:5). Prišiel s výslovným zámerom zomrieť, nie podmaniť si druhých silou.

A nechal nám teda príklad na nasledovanie: "Ktorý, keď Mu zlorečili, On nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravedlivo súdi" (1Pet 2:22-23). To je stelesnenie pravej tichosti.

Ježiš povedal, že taký dedične obdrží zem. Nie mocný, pomstychtivý a sebestačný bojový typ, ale tichá osoba.

Čo to znamená dedične obdržať zem? Z jednej časti je to prísľub spasenia a večného života. Opakuje prísľub Žalmu 149:4: "Lebo Hospodin má záľubu vo svojom ľude; zdobí pokorných spasením." On im dá svet a aj večný život.

Tichosť, aby sme to zhrnuli, je stret pokory a sebakontroly. Je to jeden z najatraktívnejších a nevyhnutných aspektov ozajstného Kristovi podobného charakteru. Je to jedna kvalita najpotrebnejšia na skrotenie neovládateľného ega, a ako arogancia ustupuje tichosti, je to liek na nespočet "chorôb", ktoré často prekážajú v honbe za charakterom.