1. Pokorný duch
Blahoslavenstvá patria medzi najznámejšie texty Písma. Sú to slová otvárajúce Kázeň na vrchu, a jeden z najkľúčovejších veršov celej kázne je Mat 5:48: „Vy tedy buďte dokonalí, ako váš Otec, ktorý je v nebesiach, je dokonalý.“
Kázeň vyzdvihuje morálnu dokonalosť a určuje štandard taký vysoký, že úprimne nikto na svete by sa k nemu nemohol čo i len priblížiť.
Aby na to poukázal, Ježiš použil ako príklad farizejov. V jednom z najviac poburujúcich prehlásení celej Kázne na vrchu povedal, "Lebo vám hovorím, že ak nebude vaša spravedlivosť hojnejšia ako spravedlivosť zákonníkov a farizeov nevojdete nikdy do nebeského kráľovstva" (Mt 5:20).
Jeho poslucháčom sa musel zatajiť dych. Farizeji boli dobre známi pre svoje vyberavé zachovávanie aj tých najdrobnejších bodov starozákonného zákona. A aby sa niekomu nemálilo, pridali k nim aj nejaké vlastné pravidlá. Napríklad zakaždým, keď jedli, prešli sériou ceremoniálnych umývaní. (V Mt 15:1-2 dokonca vyzvali Ježiša a Jeho učeníkov, pretože nenasledovali toto človekom vymyslené pravidlo.) Pravidelne sa postili, verejne a často sa modlili a nosili špeciálne odevy, ktoré údajne poukazovali na ich oddanosť zákonu.
V mysliach Ježišových poslucháčov farizeji stelesňovali najvyššiu úroveň osobnej spravodlivosti, aká sa dala dosiahnuť na zemi. Ježiš musel ohúriť celý dav, keď povedal, že to všetko nebolo dostatočné.
No prístup farizejov k hľadaniu schválenia od Boha bol úplne nesprávny. Oni sa snažili vyrobiť si svoju vlastnú značku spravodlivosti. Inými slovami, všetko, čo spravili bolo poškvrnené samospravodlivosťou. Namiesto pokorenia ich ich náboženstvo spravilo pyšnými a nadutými.
Ježišova kázeň špecificky odsudzovala tento druh samospravodlivosti. Začína teda s blahoslavenstvom pre zlomených ľudí, ktorí rozoznávajú svoju vlastnú duchovnú skrachovanosť: "Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo" (Mt 5:3).
Cnosť, ktorú tu opisuje je pravá duchovná pokora. Je to poznanie, že my nemáme vôbec nič, čím by sme sa Bohu zapáčili. Nie sme duchovne bohatí. Nie sme fundamentálne dobrí. Nie sme akýmkoľvek spôsobom duchovne sebestační. Sme padlí hriešnici zúfalo potrebujúci Spasiteľa. Sme duchovní bedári.
Pravý charakter začína s takýmto uvedomením. Je to na prijatie tvrdá a pokorujúca pravda. No ak sa pokúsiš rozdeliť aj tie najjemnejšie z ľudských vlastností od základnej duchovnej pokory, všetka ozajstná cnosť zmizne. Tá vlastnosť sa stáva formou samospravodlivosti.
Ak nepociťuješ svoju vlastnú duchovnú chudobu, chcem ťa povzbudiť k rozjímaniu nad majestátnosťou Božieho zákona a skutočnosťou, že len jedno prestúpené prikázanie by bolo dosť na odsúdenie osoby. Písmo hovorí, "Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým" (Jak 2:10).
Premýšľaj nad tou skutočnosťou uvedomujúc si, že každý jeden z nás prestúpil Boží zákon nie raz, ale nespočet ráz, a začneš chápať, prečo je pokora pred Bohom prvou a najpodstatnejšou zo všetkých cností.
Naša duchovná núdza je oveľa väčšia, než si ktokoľvek z nás skutočne uvedomuje. Ale ak začneš uchytávať túto myšlienku, mala by zanechať na tvojom srdci silný pocit duchovnej chudoby. Prinajlepšom nie sme nič viac než duchovní žobráci. A to, povedal Ježiš, je prvým krokom ku charakteru, ktorý môže Boh požehnať.
Ako vedieť, či sme pokorní?
Ako môžeme vedieť, či sme skutočne pokorní, či sme chudobní v duchu?
Thomas Watson uvádza sedem zásad, ktoré môžeme použiť pri určovaní pokory.*
Po prvé, ak sme pokorní, budeme "odstavení" od seba. Budeme môcť povedať s Dávidom: "Moja duša je vo mne ako odstavené dieťa" (Ž 131:2). Ten, kto je chudobný v duchu, stráca svoju zaujatosť sebou samým. Ja nie som nič, a Kristus je všetko. Pavlova pokora nie je nikde tak krásne vyjadrená ako v jeho výroku: "Bol som ukrižovaný s Kristom; a už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus; a život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vierou v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a vydal seba samého za mňa" (Gal 2:20). Filipským veriacim napísal: "Lebo pre mňa žiť je Kristus a zomrieť je zisk." (Flp 1:21)
Po druhé, pokora nás privedie k tomu, aby sme sa stratili v Kristovom zázraku, "s odhalenou tvárou hľadiac ako v zrkadle na Pánovu slávu,... premieňajúc sa na ten istý obraz od slávy k sláve" (2 Kor 3:18). Naším uspokojením bude vyhliadka na to, že jedného dňa budeme úplne podobní nášmu Pánovi.
Po tretie, nebudeme sa sťažovať na svoju situáciu, nech by bola akokoľvek zlá. Pretože vieme, že si zaslúžime horšie veci, než čokoľvek, čo môžeme v tomto živote zažiť, nebudeme považovať žiadnu okolnosť za nespravodlivú. Keď príde tragédia, nebudeme hovoriť: "Prečo práve ja, Pane?" Keď je naše utrpenie pre Krista, nielenže sa nebudeme sťažovať ani hanbiť, ale budeme zaň oslavovať Boha (1 Pt 4:16), pretože budeme vedieť, že "s ním budeme aj oslávení", a uvedomíme si, že "utrpenia tohto času nie sú hodné porovnania s budúcou slávou, ktorá sa nám má zjaviť" (Rim 8:17-18).
Po štvrté, budeme jasnejšie vidieť silné stránky a cnosti druhých, ako aj svoje vlastné slabosti a hriechy. S "pokorou mysle" budeme "považovať jeden druhého za dôležitejšieho než [seba]" (Flp 2:3) a "budeme si navzájom vzdávať prednosť v úcte" (Rim 12:10)
Po piate, budeme tráviť veľa času modlitbou. Tak ako telesný žobrák prosí o telesnú obživu, duchovný žobrák prosí o duchovnú. Budeme často klopať na nebeskú bránu, pretože sme stále v núdzi. Podobne ako Jakub zápasiaci s anjelom, nepustíme sa, kým nebudeme požehnaní.
Po šieste, Krista budeme prijímať za Jeho podmienok, nie za našich alebo akýchkoľvek iných. Nebudeme sa snažiť mať Krista a zároveň si ponechať svoju pýchu, svoje pôžitky, svoju žiadostivosť alebo svoju nemravnosť. Nebudeme modifikovať Jeho normy cirkevnými tradíciami alebo vlastnými sklonmi či presvedčeniami. Našou normou bude len Jeho slovo.
Watson povedal: "Hrad, ktorý je už dlho obliehaný a pripravený na dobytie, vydajú za akýchkoľvek podmienok, aby si zachránili život. Ten, koho srdce bolo posádkou diabla a dlho sa držal v opozícii proti Kristovi, keď ho raz Boh privedie k chudobe ducha a on vidí, že je zatratený bez Krista, nech Boh predkladá, aké chce články, ochotne sa pod ne podpíše. "Pane, čo chceš, aby som robil?"
Po siedme, keď sme chudobní na duchu, budeme chváliť Boha a ďakovať mu za Jeho milosť. Nič necharakterizuje pokorného veriaceho viac ako hojná vďačnosť svojmu Pánovi a Spasiteľovi. Vie, že nemá žiadne požehnanie a žiadne šťastie okrem toho, ktoré mu Otec dáva v láske a milosti. Vie, že Božia milosť je "viac než hojná s vierou a láskou, ktoré sa nachádzajú v Kristovi Ježišovi" (1Tim 1:14).
*(Blahoslavenstvá [Edinburgh: Banner of Truth Trust, 1971], pp. 45-48)